Už dlhšiu dobu sa zamýšľam nad mojimi vzťahmi, vzťahmi mojich blízkych a priateľov. Spomínam si na obdobie zaľúbenia, bozky, sex. Spomínam si na množstvo príjemných a pekných veci čo som zažil ale nedokážem zabudnúť na dualitu sveta. V mysli sami vynárajú hádky, intrigy a odvrátená stránky sexu, ktoré som tiež spoznal. Avšak stále mi nedá nemyslieť na dôvod prečo sa to takto všetko skončilo? Je to spôsobené nekompatibilitou dvoch svetov?
Existujú vôbec dvaja ľudia, ktorých svety k sebe patria, dopĺňajú sa a sú kompatibilné? Neustále narážam na svety, ktoré pri vzájomnom styku vyvolávajú deštrukciu – psychickú, materiálny či fyzickú. Keď túžime aby vzťah fungoval musíme skončiť s našim svetom ( ideami, snami ) a vstúpiť do sveta partnera? Sveta nepoznané, možno tajomného ale nikdy nie nášho vlastného.
Čo spôsobuje, že na svete sa nenájdu dva svety, ktoré by boli kompatibilné? Môže to spôsobovať myslenie, vekový rozdiel, záujmy, sny ... ? Môže človek žiť ďalej vo svojom svete a milovať partnera bez toho aby vyznel egoisticky, neschopný obetovať sa pre druhého?
Skutočne je láska len o obetovaní a zbavovania sa vlastného sveta? Dokáže láska žiť aj v dvoch rozdielnych svetoch bez toho aby sme sa nemuseli dennodenne potýkať so žiarlivosťou, hádkami?
Alebo je príliš naivne myslieť si, že sa raz nájdu dva svety, ktoré do seba zapadnú? Je to len motív v romantických filmoch, naši ideálnych predstavách?
Komentáre
laska
láska je láska...
hm ...