theno

V poslednom období si robím retrospektívu do všetkých chvíľ kedy som pociťoval neznesiteľnú bolesť, neskoršie depresie a toto všetko ma núti zamyslieť sa kde som kedy urobil chybu? Uvedomujem si potom všetkom, že každá bolesť trvá len určitý čas avšak jazvy na duši nikdy nezmiznú. Možno to bolo predčasnou vyspelosťou, výchovou, prostredím atď. Nedokážem obviňovať okolie a druhých keďže a buďte k sebe všetci úprimní za väčšinu našich pádov a bolestí si môžeme len my sami.

Občas človek prechádza existenčnou krízou a zamýšľa sa nad tým čo všetko mi tieto veci dali? Ja som už moju vlastnú odpoveď našiel. Spoznal som sám seba a stal sa silnou osobnosťou aj keď cena bola vysoká. Však za čo v živote nezaplatíme vysokú cenu?

Stále premýšľam nad tým aká je tá konečna fáza spoznania vlastnej osobnosti? Zmením sa niekedy v optimistickú bytosť? Či len zostanem zatrpknute nadvecou?

Je vôbec možné po obdobiach pádov znova nájsť v niečom radosť? Dlho by som nedokázal povedať, že je to možné. Vyžaduje si to silu, ktorú však človek potom všetkom nie vždy má a trvá to veľmi dlho kým znova túto silu nadobudne. Avšak je to len stereotyp a večný cyklus pádov a „rehabilitácii“?

Ak to nie je stereotyp aká je ta konečna fáza? Sám viem, že mi na to nikto nedokáže odpovedať lebo je čisto subjektívne a u každého iné. V prípade, že by existovali globálne cykly života, stali by sme sa povrchnými a možno nikdy by sme neobjavili tie veľké možnosti naších osobnosti. Som totiž zástanca toho názoru, že naša osobnosť je tvorená tisícom, miliónom osobností. Viem nazýva sa to schizofrenia ale to na mysli nemám. Ľudská osobnosť je jednoducho neuveriteľne komplikovaná vec. A všetko čo potrebujeme je len správne postaviť figúrky naších osobností na šachovnicu a začať novú hru. Držím Vám palce aj sebe.