theno

Po dlhej dobe som zase stretol niekoho, kto ma očaril avšak toto som si uvedomil až prílišne neskoro. A to ma donútilo sa zamyslieť a tiež zverejniť túto moju patetickú úvahu, snáď niekomu pomôže ak nie aspoň sa budem cítiť lepšie ja. Znie to egoisticky avšak taká je realita, či si to uznáte alebo zavriete oči.

Dlhé obdobie som netúžil po vzťahu, viac menej som sa stal zatrpknutý a môj život bol tvorený len presne naplánovaným harmonogramom, kde som nepripúšťal žiadnu zmenu. Avšak do môjho života vstúpila neplánovane jedna osoba. V tej dobe som vôbec nepredpokladal, že by sa náš pseudovzťah zmenil na niečo reálne. Bohužiaľ bol som vytrhnutý zo stereotypu v ktorom som sa schovával pred myšlienkami, spomienkami celkovo životom. Zrazu som stál sám na križovatke a mal sa rozhodnúť, ktorú cestu si vyberiem. Zo svojich skúsenosti viem, že občas treba riskovať aby človek niečo získal.

Tak začal náš „vzťah“ mať ako taký reálny charakter čo som si síce uvedomoval ale nechcel som si to priznať. A v tom som urobil prvú chybu. Až teraz spätne, keď je po všetkom si uvedomujem, že som stretol osobu, ktorá je jednoducho pre mňa osudová. Avšak toto uvedomenie prišlo príliš neskoro a ja som si nedokázal vážiť úsmevy, dotyky a rozsiahlé debaty. Teraz ma to núti rozmýšľať nad tým prečo človek nedokáže vidieť veci čo má pred nosom? Je naozaj ľudstvo natoľko zatrpknuté a „škatulkárske“, že si jednoducho nedokáže vážiť ľudí? Sme len egoisti v egoistickom svete? Či ide len o to, že sa človek prílišne veľa krát sklamal a nedokáže vnímať to krásne čo ho postretne?

Tieto myšlienky ma nútia ďalej uvažovať nad tým či vôbec budem schopný niekedy nadviazať vzťah, keď nedokážem rozpoznať to čo mám pred nosom. Teraz sa len cynicky zasmejem aký naivný som bol, keď som si hovoril, že šťastie spoznám na prvý pohľad. Ale uvedomujem si, že možno to bola tá práva osoba a to čo sme prežili stálo za to aj keď to bolo krátke môžem si v budúcnosti na smrteľnej posteli povedať, že som po tých všetkých vzťahoch stretol „tú osudovú“ osobu aj keď to netrvalo dlho ale zažil som to na čo som dlho čakal. Aj keď nie podľa mojich predstav, keďže nerád zraňujem ľudí je ešte vo mne kúsok humánnosti a empatickosti. Verím, že na svete je viacero „osudových“ ľudí a my ich raz stretneme. Znie to síce naivne ale dnešná úvaha ako som spomínal je mierne patetická, môžem si to dovoliť :)