theno

Určite každý z vás už aspoň raz v živote zažil chvíľu, že sa zamiloval do osoby, ktorá o jeho citoch nevedela alebo ich neopätovala. Väčšinu z vás to po určitom období, ktoré je individuálne prešlo a zabudli ste na tu osobu tak rýchlo ako prišla. Avšak čo robiť keď tieto pocity neodchádzajú? Existuje čarovný recept čo nám vymaže z pamäte tú osobu?

Sám som podobnú vec zažil a tiež par mojich známych sa ocitlo v rovnakej situácii. Dennodenne myšlienky na milovanú osobu, pričom si človek uvedomuje, že s ňou/ním nikdy nebude môcť byť. Je to forma masochizmu na nás samých? Nekonkrétne slová, úsmevy, ktoré si s tou osobou vymieňate. Stále viete, že nemôžete úprimne povedať, že máte o neho/ju záujem z rôznych dôvodoch, ktoré nie raz bývajú malicherné ale pre vás tvoria základnú konštrukciu života. Neustále sa vám vynára myšlienka odmietnutia a tým skončenie vašich ideálov a snov. Sme my ľudia ochotní trpieť len kvôli tomu aby sme nestratili svoje sny? Avšak čo ak sa to skončí všetko pozitívne a vy nájdete tu „pravú“ osobu? Máme sa nechať riadiť našim srdcom alebo rozumom? Racionalita alebo Iracionalita? 

Ťažko odpovedať na túto otázku ale tiež sa vynára ešte jedna. Dokedy je človek schopný uniesť to v sebe, sám sebe spôsobovať bolesť? Je bolesť v tých osamelých chvíľach naším jediným spoločníkom, ktorého nechceme nechať odísť?

Pri tomto vnútornom boji sa začne náš svet rútiť do chaosu a jediná čo nám zostanie je rozhodnúť sa. Existuje aj jedna cesta ta masochistická. Dusiť to v sebe čo môže spôsobiť  veľké rany na duši po ktorých nám zostanú aj veľké jazvy. Tak, ktorú cestu si vyberiete?