theno

Lož ma krátke nohy

Každý už minimálne raz v živote počul toto príslovie. Možno ešte v detskom veku som si myslel, že by to mohlo byť aj pravdivé. Ako som však dospieval uvedomoval som si, že tomu nie je tak. Človek môže klamať a nikdy v živote sa nemusí prísť na to, že to bolo len klamstvo. Ak sa ešte nájdu aj jedinci so svedomím dokážu si na volanie svedomia vysvetliť svoje činy milosrdenstvom.  Avšak nechcem v tejto úvahe moralizovať nad tým či to je správne alebo nie.

V poslednej dobe si uvedomujem, to čo som si myslel už v detstve. Lož ma predsa len krátke nohy. Prichádzajú okamihy kedy človek je len vďaka vlastnej hlúposti vo všetkých životných okolnostiach obmedzený. Prichádza frustrácia a zároveň zármutok a úzkosť. Čo bude nasledovať? Ako dlho môže človek klamať, je úplne nepodstatné či už v malichernostiach alebo prioritných veciach, aby z toho nezošalel? Máme zabudnúť na vlastne svedomie a ten kúsok humánnosti čo v nás ešte drieme?  Áno existuje možnosť všetko zmeniť, napraviť vlastné chyby a posunúť sa ďalej. Ale tie následky sú drvivé a je to dej čisto ničiaci.

Každý z nás má na výber aký chce byť. Môže si vybrať akú figúrku si vyberie na pomyselnej šachovnici života a hrať hru ako chce. Vždy môže začať odznova. Vždy sú tu zadné dvierka. Pred každým z nás je otázka či sa vyberieme to najťažšou cestou, ktorá nás v živote čaká a to cestou k sebe samému. Obnáša to veľmi veľa. Musíme prejsť smrťou v živote. Zabiť to čo sme doteraz žili ( ak pravdaže nežil niekto v duševnej čistote – čo mi pripadá smiešne, tvár doby tvoria ľudia nik iný ). Preto v poslednom období rozmýšľam, že túto dobrovoľnú smrť za živa chcem postúpiť. Očistiť sa od minulosti, urobiť veľkú čiaru a začať nové. Ale kde sú tie záruky, že aj táto nová cesta nebude ústiť znova do blata? Veď z kaluže do blata sa ide najľahšie.

Ešte, že žijeme v duálnom svete. Vždy nájdeme v niečom pozitívu aj negatívum. Len povedzme si úprimne kto si popritom ako padá na dno, prípadne sa tam ocitne, uvedomuje pozitíva tejto situácie? Je to len bludný kruh, večných negatív, neskôr nájdených pozitív a kvázi duchovného vývoja – vyzretia? Čo sa stane, keď už má toho človek pokrk, stáva sa z toho stereotyp a večná frustrácia? Aká je ďalšia „úroveň“? Čo nové môže tento kruh človeku priniesť?

/ Vopred sa ospravedlňujem, že tie myšlienky nie sú priamo súvisiace, že sú protirečivé. Ale nejde mi o to aby som napísal ucelenú beletriu. Ide mi o to aby som napísal svoje myšlienky, pocity a tie nie sú vždy usporiadané a pekné – robot zatiaľ nie som. /