theno

Kde bolo tam bolo.. a už to skončilo

Blíži sa koniec roka a mňa to donútilo zastaviť sa, postupne zhodnotiť tento rok. Viem, je to typické pred novoročné klišé ale podľa mňa to patrí psychohygiene každého človeka. Čo by to boli za sviatky a nový rok bez poriadne depresie?

Podstatnú časť vidím aj vo svojich úvahach ( či už tejto ročnej alebo minulo ročných ), čo som tu písal. Aj keď občasne sú tu chvíle ( a teda poriadne dlhé ) kedy nie som schopný čítať svoje vlastné myšlienky. Pamätám si začiatok tohto roka, musím zhodnotiť, že svoje predsavzatie, žiadne vzťahy sa mi nepodarilo dodržať, nech som sa akokoľvek tomu bránil. To je ten večný paradox, že človek keď si myslí, že toto je už koniec, nemá viacej energie na akékoľvek medziľudské interakcie a jednoducho povedané rezignuje príde niečo, čo nám dá jasne najavo, že to tak nikdy nebude. Z bludného kruhu sa človek nedostane. Pár ľudí mi môže oponovať ale treba si uvedomiť, že v konečnom dôsledku sa dostane znova dostane do nového bludné kruhu, ktorý je avšak taký istý len zmenil formu v podobe osôb, prípade prostredia ale princíp zostáva ten istý. Tak prečo robíme stále chyby, keď po toľkých rokoch skúseností nám je príncip jasný? Kde je ta hranica pokiaľ sa musí človek sklamať aby prišlo niečo lepšie? Lepšia otázka, kde je tá hranica pokiaľ človek bude mať vôbec záujem niečo hľadať?

Dlhé obdobie som snažil zabudnúť na pár predchádzajúcich rokov, popritom som si to extrémne spríjemňoval a zároveň sám seba ničil. Pekný paradox, však? Verte mi, ide to a pomerne ľahko. Určité obdobie som si myslel, že som sa so všetkým vyrovnal, vydal sa na inú cestu a bola to pravda. Len ma nenapadlo, že tá cesta smeruje tam kde som už bol. A to len kvôli tomu aby som si konečne uvedomil, že ak chcem začať niečo nové a odznova musím najskôr všetko ukončiť. Znie to jednoducho, avšak vyskúšajte si to na vlastnej koži. Teda snažil som sa odmietnuť túto myšlienku, obetoval som tomu veľa času, peňazí, hotelových izieb a cudzích miest a ľudí. Nič nepomohlo. Až teraz si uvedomujem, ako veľmi mi to pomohlo. Potreboval som prejsť všetkými alternatívami aby som si to konečne uvedomil. Jedna vec sú slová od priateľov, rady z kníh a uvedomenie si myšlienok a druhá vec je aj spracovanie a realizácia týchto myšlienok. A to je ten bludný kruh. Človek sa vplyvom vlastných skúseností naučí mnoho ale aj tak mu to nič nedá pokiaľ nie je schopný sa s tým „vžiť“. V tomto znamení sa odohrávalo niekoľko mesiacov môjho roku. Vlastná pýcha ma brzdila v tom aby som si uvedomil, že som zlyhal v typickom pubertálnom odmietaní skutočnosti. Čím ďalej tým viac si to všímam aj na mojich priateľoch. Ľudoch, ktorí majú veľa životných skúsenosti, zrelú osobnosť ale dokážu zlyhať v „obyčajnom uvedomení sa“.  Budete mi namietať, že to nie je až také obyčajné a patrí to k akejkoľvek vekovej skupine. Ale tu si treba uvedomiť, to že na vykreslenie svojej situácie potrebujem aj porovnania. Je to smutné, že si sami nevidíme ďalej od nosu a to nás brzdí zmeniť svoj život. Ak mám byť úprimný, z časti som aj rád za svoj život v bubline. O čom by to bolo potom, keby sme nerobili chyby? Práve tieto chyby sú jedna z mála vecí, čo mám rád na tomto období. Lebo práve vďaka nim vidím ako sa posúvam. Aj keď možno dozadu ale stále je to pohyb. Stagnáciu som už zažil a po druhý krát sa už týmto smerom nevyberiem. Teda aspoň nie dobrovoľne.  A teda zostáva nám hľadajúcim a padajúcim na sínusoide len dúfať, že nám zostane veľa pekných chvíľ doma v deke s tragickým životným pocitom.

P.S: Áno myšlienky si odporujú, je to zmätené, plné oxymoronov. Ja viem. Ale nepotrebujem sa na nič hrať a štylizovať svoje myšlienky a pocity aby to bolo pre niekoho zrozumiteľnejšie.